Udialo sa to ešte za čias, keď som drala lavice strednej školy (čiže pred štyrmi rokmi) a so spolužiačkou sme začali navštevovať autoškolu. Vždy vo štvrtok a v piatok po vyučovaní sme mávali teoretickú prípravu a pred ňou sme zvykli pobehať mesto.
Tak tomu bolo aj v osudný piatok, keď sme sa po škole vybrali do obchodného centra skrátiť si čas, kým nám začne autoškola. Po obkukaní všetkých butikov sme sa pobrali do autoškoly nič netušiace, čo sa stane. Ako sme tak prechádzali cez priechod pre chodcov pri budove súdu uvideli sme veľkú skupinku cyklistov oblečených v reflexných vestách a začudovane sme sa na nich pozreli a rozmýšľali, kam majú asi namierené. Zrazu k nám jeden z nich pristúpil a spýtal sa: "Do you speak English?" Úplne zaskočená spolužiačka naňho vybafla, že: "No!", hoci po anglicky vieme. V nemom úžase som na ňu hľadela a pán cyklista sa pýtal ďalej. Potreboval vedieť, ako sa dostanú na vlakovú stanicu (kam mali ďalej namierené dodnes nevieme). Tak sme mu samozrejme vysvetlili (i keď trošku lámanou angličtinou), ako sa tam dostanú.
Po ozrejmení cesty stále celé v šoku nám poďakoval za pomoc a zrazu zahlásil ostatným cyklistom: "Akkor arra!" ( čo v preklade znamená: "Teda tadiaľ"). V tom momente sme obidve vybuchli smiechom a pán cyklista na nás udivene pozrel. S úsmevom na perách sa opýtal, že či sme mu to mohli celé vysvetliť aj po maďarsky. Stále sa smejúc sme odpovedali: "Igen, igen..." ("Áno, áno...), keďže obidve vieme po maďarsky a nerobilo by nám problém vysvetliť mu cestu aj v tomto jazyku.
Cyklistická banda sa teda pobrala svojím smerom a my sme tam stáli, pozerali za nimi a stále sa smiali. Smiali sme sa celou cestou do autoškoly, dokonca aj počas hodiny a cesty domov. Dodnes nám to príde smiešne vždy, keď to niektorá z nás spomenie.